Karol Kaliský je aktivista, filmár a ochranár. Predstavuje posledný film z trilógie Tajomné Karpaty, film Živá rieka, ktorý môžete vidieť i na tohtoročnom festivale.

„Je začiatok mája. Hučiaca riava, napájaná topiacim sa snehom, mení smaragdovú vodu horských plies na bielu penu. Stovky prameňov krištáľovo čistej vody sa v tatranskej divočine postupne zlievajú, aby vytvorili jednu z posledných divokých riek strednej Európy…“

Karol Kaliský sa venuje filmovaniu divokej prírody už 8 rokov. Ako sám hovorí, divokej prírode sa už upísal skôr. Za posledné 3 roky strávili vonku viac ako 1000 dní a nocí. Väčšinou prespáva pod holým nebom, mimo vysokohorského prostredia stany so svojim štábom nepoužíva. Musia predsa sledovať okolie aj počas noci. V rozhovore prezradil, čoho sa vonku najviac obáva a čo ho najviac uchvátilo na ‚slovenskej Amazonke‘, rieke Belej, jednej z posledných slovenských nespútaných riek.

Zdroj: Arolla Film

Ako sa nakrúcajú filmy v divokej prírode? Režírujete prírodu, alebo ona vás?

Máme vopred napísaný scenár a jasnú predstavu príbehov, čo sa budú diať. Máme očakávania, ktoré vyplývajú z našich skúseností z terénu, ale vždy je to aj tak niečím nové a stáva sa niečo nečakané. Divá príroda vždy prinesie prekvapenia. Konceptu a lokality sa držíme striktne, keďže sa prioritne venujeme ochrane prírody. Naše filmy vznikajú s cieľom podporiť myšlienku ochrany konkrétneho divokého prostredia.

Koľko vášho času trávite vonku v lese?

Počas posledných 3 rokov sme robili trilógiu Tajomné Karpaty a za tento čas sme traja filmári, spolu s Adamom Baštekom a Jožom Fialom, strávili v teréne 1500 filmárskych dní. Približne toľko času a možno aj viac nám zabral prieskum, ktorý v prípade Belej robil predovšetkým náš scenárista a režisér filmu – Erik Baláž. Museli sme zisťovať veci priamo v teréne a tieto skúsenosti sme zbierali dlhé roky predtým ako začal filmový projekt. Keď filmujeme, v rámci roka približne 150 nocí prespím vonku v lese.

Takže vás dokáže vždy niečo zaskočiť.

Mám v hlave veľmi veľa príbehov, kedy ma príroda prekvapila. Prežité dojemné scénky mi doslova zmenili život, týkalo sa to najmä pozorovania mláďat a príkladnej, až dojemnej starostlivosti ich rodičov.

Veľakrát sa nám tiež stalo, že sme priamo v prírode museli zmeniť názor, keď sme zistili, že príroda to má skrátka nastavené inak ako nám hovoria staré „pravdy“, ktoré počúvame od lesníkov či poľovníkov.

Tiež blízke stretnutia s medveďmi mi zmenili názor. Vždy si opakovane uvedomím, že tie zvieratá majú naozaj obrovskú silu. Keby nám chceli ublížiť, tak počas hubárskej sezóny, keď sú ľudia prakticky všade, tu máme každý rok stovky mŕtvych. Medvede sa ale človeku všemožne snažia vyhnúť a zo všetkého najviac túžia žiť pokojný život.

Zdroj: Arolla Film

Po Vlčích horách alebo Živote v oblakoch nebola Živá rieka trochu nuda?

Určite nie! Rieka Belá je veľmi špecifická. Mám veľké množstvo zážitkov, dokonca aj tých adrenalínových. Belá zostáva aj v lete chladnou a dravou riekou. No a my sme sa rozhodli mať viacero záberov pod vodnou hladinou a bolo sa treba do tejto riavy ponárať a nájsť ryby. Aj technika má svoje limity. „Utopili“ sme aj fotoaparáty, napriek tomu že sme používali vodotesné púzdra.

Predstavovala som si to skôr tak, že ste boli v stane na jednom mieste a čakali dlhé hodiny dni a noci.

Nespávame v stanoch. Spávame pod hviezdami, máme iba celtu, akúsi plachtu, ktorá nás chráni, aby sme nezmokli. Stále pozorujeme okolie. V stanoch sme spávali iba keď sme točili vo vysokohorskom prostredí. Tam to inak poveternostné podmienky nedovoľujú. Pretože keď zmokneme, nemôžeme tam už zotrvať viac dní. A niekedy tam prší alebo sneží aj zospodu, keďže tam na rozdiel od lesa silno fúka.

Chodia na rieku aj dravce?

Na rieke Belá sme sa stretávali hlavne s medveďmi a tieto stretnutia boli veľmi blízke. Medvede nás ale nepočuli, pretože rieka hučala.

Najcennejší záber je záber rysa, oddychujúceho na brehu rieky, ktorý sa podaril Adamovi. Máme tam medvede a samozrejme vlky, ktoré chodia k rieke pravidelne. V tesnej blízkosti rieky sme našli aj vlčí brloh. Tešili sme sa na unikátne zábery. Keď sme prišli o rok nakrúcať, tak po ťažbe dreva sme vlkov museli znova hľadať, odsťahovali sa. Náročné bolo filmovať vydru. Chodia tam loviť ryby v perejách a to bolo obrovská výzva, urobiť celý príbeh.

Zdroj: Arolla Film

Máte niekedy na nakrúcaní strach?

Nemám strach z divých zvierat. Skôr sa obávam počasia. Chceli sme filmovať búrku na rieke a bola oveľa silnejšia ako sme predpokladali. Okolo padali stromy, takže som si nakoniec namiesto filmovania búrky zachraňoval život. Vo vysokohorskom prostredí to boli lavíny, hrozili nám pošmyknutia a pády. To sú reálne hrozby, nie zvieratá.

Ktorý príbeh na Belej bol pre vás najzaujímavejší?

Pošvatky! To je vodný hmyz, ktorý tu bol už 80 miliónov rokov pred prvým dinosaurom. Je to veľmi starý živočích a mne sa podarilo nafilmovať ich rojenie. Je to veľmi zaujímavé, pretože ony žijú pod vodnou hladinou niekoľko rokov v štádiu larvy. Jedného dňa sa vyroja, nikto nevie, kedy to bude. Nie je to možné vidieť už takmer nikde inde na Slovensku. Pošvatky potrebujú čistú vodu a divočiace nespútané rieky, ktoré neustále menia svoje koryto. Ten proces je úplne rovnaký ako by som ho videl pred 300 miliónmi rokov, to ma uchvátilo.

Pri pošvatkách ste začali otužovať?

To nie. Otužujem iba od jesene, toto bola moja prvá zima. Prvá minúta v ľadovej vode je väčšinou taká, že to musím predýchať, ale potom je to už dobre. A musím povedať, že sa mi vďaka otužovaniu tento rok zďaleka vyhli všetky choroby, preto to všetkým odporúčam. Pre mňa je to aj príprava na ďalšie projekty.

Zdroj: Arolla Film

Povedali ste, že pošvatky potrebujú nespútanú rieku. Narazili ste na ekológiu. Nie je to s Belou úplne ružové, mám pravdu?

Aj Belá si nesie svoje problémy. V jej bezprostrednom okolí nie je žiadna rezervácia. To znamená, že popadané stromy sa ťažia. Napriek tomu, že rieka a jej okolie by si určite zaslúžila ochranu. Vedecký návrh zonácie Tatranského národného parku z roku 2010 počíta so zaradením tejto riečky do bezzásahovej zóny aj s okolím. Ale to stále neplatí. Okrem toho je na Podbanskom hotel, kde sú neustále problémy. Aktuálne napríklad majú nefunkčnú čističku odpadových vôd. Tiež nižšie pri Dovalove je jedna malá vodná elektráreň, ktorá našťastie neprehradila celú rieku, ale jej časť áno.

To sú malé problémy. A väčšie?

Väčší a už zrejme neriešiteľný problém je ten, že sa Belá vlieva do Váhu a ona sama o sebe nemôže plnohodnotne plniť všetky ekologické funkcie bez toho, aby Váh fungoval ako má. Veľké ryby, ktoré prichádzali do Belej na trenie sa tam už nedostanú. Váh je prehradený v úseku medzi Liptovským Hrádkom a Liptovským Mikulášom. Malé vodné elektrárne ťah rýb na trenie zastavili. Týka sa to nielen pstruhov a lipňov, ale aj Hlavatky podunajskej, ktorá sa už v Belej vôbec nevyskytuje.

Vy to ale vo filmoch neukazujete.

Filmy ktoré robíme ukazujú pozitívne veci. Chceme sprostredkovať nadšenie pre divokú prírodu ostatným ľuďom. My tie veci vidíme okolo seba, naznačujeme problémy, ale nerozoberáme ich. Chceme nadchnúť krásou, ktorá stále na Belej je.

Musíte byť optimista!

Keď sa porovnávam s Erikom Balážom, ktorý filmy režíruje, tak až taký nenapraviteľný optimista ako on určite nie som! Teší ma, že sa nám podarilo zachovať nedotknutú Tichú a Kôprovú dolinu. Ale hlboko ma zasiahlo, čo sa udialo s Nízkymi Tatrami, kde som aj s rodičmi vyrastal. Tie obrovské odlesnené svahy rozryté novými lesnými cestami sú ekologická katastrofa, ktorá sa nedá odčiniť. Ale keby som nebol aspoň trochu optimista, tak ani túto prácu nemôžem robiť.

Za rozhovor ďakujeme eko_inak.

Komentáre