.
Blog Zuzany Šplhovej
Mala som výnimočnú možnosť vidieť niektoré filmy už dva mesiace pred festivalom. A videla som ich hneď niekoľkokrát. Prečo? Možno ste si všimli, že tento rok sa filmy nepremietajú len s nahovoreným komentárom Miriam Luknár Tursunovovej, ale aj so slovenskými titulkami. A presne na týchto titulkoch som mesiac a pol pracovala.
Ako filmové titulky vznikajú? Na rozdiel od bežného prekladu potrebujete aj kópiu filmu a k tomu prepis dialógov, zvaný tiež dialógová listina.
Akonáhle som mala filmy a prepisy, mohla som sa pustiť do práce. Hoci má festival jasnú tému: trvalá udržateľnosť a ekológia, jednotlivé filmy v sebe skrývali ďalšie podtémy a problémy, s ktorými som sa musela oboznámiť, ako vyrubovanie lesov v Tanzánii, tvorenie tajfúnov kvôli otepľovaniu oceánov, bioluminiscencia živočíchov, spoplatnenie emisií oxidu uhličitého alebo Rímsky štatút.
Jednotlivé témy a príbehy filmov som si naštudovala. Lenže preklad je hlavne o vetách, slovných spojeniach, termínoch a slovách. A tu to niekedy bolo zaujímavé. Najväčšiu radosť som mala, keď napríklad po vyhľadaní comb jellies Google hneď vypľul slovenský ekvivalent – rebrovky. Stačilo ho len overiť a išla som ďalej. Ale čo s názvami ako devil fish alebo gudgeon? Alebo iné živočíchy, ktoré nemajú v slovenčine pomenovanie? Vtedy treba hľadať a tajne dúfať, že v publiku nebude sedieť biológ so záľubou v opravovaní titulkov. Vďaka práci pre Ekotopfilm – Envirofilm som sa naučila aj slová ako ústonôžky, paberkovanie alebo ekocída.
Príprava titulkov však prekladom len začína. Ako ste si všimli, každý titulok má najviac dva riadky, horný je v ideálnom prípade kratší ako dolný. Nič nie je horšie ako titulky siahajúce z jedného okraja plátna na druhý. Každý riadok môže preto obsahovať najviac 40 znakov aj s medzerami. Presnosť prekladu sa tak musí skĺbiť s obmedzeným priestorom na plátne. Preč idú všetky nepotrebné častice a opakujúce sa slová, dlhé komplikované súvetia nahradia jasné a jednoduché vety.
Lenže priestor na plátne nie je jediné obmedzenie, ktoré musím brať do úvahy. Po preklade a úprave nasleduje časovanie titulkov pomocou počítačových softvérov. Divák musí stihnúť titulok prečítať, zároveň by na plátne nemal byť viditeľný príliš dlho, aby ho nečítal stále dookola. V duchu som preklínala Alexa Jamesa, aký je ukecaný, ale na takého sympaťáka sa nedá hnevať príliš dlho.
Keď sú titulky načasované a sedia presne na začiatok a koniec repliky, ide sa kontrolovať. Hľadám preklepy, chyby, ale kontrolujem aj to, či text titulkov súhlasí s obrazom.
Tu sa už dostávame do bodu, kedy film poznám skoro naspamäť. Dám si preto od neho na chvíľu pauzu a pracujem na inom preklade. O deň-dva si film znova pozriem, opravím posledné detaily a teším sa, že ho vidím poslednýkrát.
Ale naozaj posledný? To som si myslela, ale po začatí festivalu mi to nedalo a išla som sa na svoje titulky pozrieť v akcii. Stálo to za to – vidieť film na plátne s plnou sálou ľudí je úplne iný zážitok. Posledný titulok so svojím menom si užívam najviac. Je mi však úplne jasné, že všetci tlieskajú filmu, a tak to má byť.
